Ukrutne závislá na melónových žuvačkách, fialovej farbe a na twitteri. Neobsedí. A fotí het... Zoznam autorových rubrík: Nezaradená, Máme doma študenta, Slovné fotky z New Yorku, Medziľudské vzťahy, Čo ma bavilo, Len také žvásty, V ríši divov alebo technológie, Slovné fotky z Prahy, Leuvenské Erasmus Storky
Tak si dnes ráno idem do školy a tam frontisko ako prasa. Väčšie ako keď sa na začiatku semestra stálo na lacné skriptá a ešte väčšie ako na obed v Alme. Prvé čo ma ako správnu Slovenku napadlo, bolo: Dávajú niečo zdarma? Dávali. Ale študenti svoju krv. Normálne si každý vystál rad, vyplnil formulár a ľahol si na ležadlo, kde mu pripravení zdravotníci odobrali krv. Tak si vravím. Skvelá iniciatíva a belgickí študenti majú môj rešpekt.
Bála som sa ako budem žiť. Pol roka bez neho. Presne 230 dní bez prvého ranného bozku, presne 230 večerov, kedy nezáleží na programe, lebo podstatné je, že sme spolu.
V piatok popoludní keď, vybehnem zo školy, jesenné slnce mi pohladí mimické vrásky vytvorené spontánnym úsmevom. Dychom si zohrejem ruky a opravím si batoh plný kníh prinesených na hodinu, ktorá sa dnes nekoná. Až k brade zapnem nový kabát a nasadím si džokejskú čapicu. V duchu sa rozosmejem, lebo vždy, keď si ju nasadzujem mám chuť zaerdžať.
Bol jeden z tých minulých, ukrutne chladných dní. Moje hodinky ukazovali päť minút po tom ako mala doraziť kámoška na spoločný obed. To, že stojím pred blbou reštikou mi došlo až o chvíľu. Ocitla som sa v takej malej časovej slučke.
Odkedy som pred tromi rokmi prvý krát navštívila Belgicko, stále mi vŕta v hlave vášnivé delenie sa univezity v Leuven na flámsku a valónsku časť. Ono je to totiž celé akési pokútne.
Párty v Leuven. Pýtajú sa ma, že odkiaľ som. Automaticky odpovedám: I am from Poprad. Rehot. Jasné, že nevedia, kde je Poprad, tak sa pustím do vysvetľovania, že Slovakia, under the mountains... Nemka celá spokojná sama zo sebou zahlási, že absolútne netuší, kde je Slovensko. Ospravedlňuje to pre mňa nepochopiteľným spôsobom, že Typical German ignorance. To bol akože argument. Hodím úsmev typu kyslé uhorky a ďalej neriešim, lebo ma to až tak neprekvapuje. Bavíme sa ďalej. Nemka sa baví s chalaniskom z Viedne. Tomu s úsmevom zahlási, že Rakúsko je aj tak len sedemnástym bundeslandom. Viedenčan hodí úsmev typ kyslé uhorky a ja sa rozkašlem od zabehnutého šampáňa...
alebo poďme sa potešiť, že nie len my tu na Slovači sme krepí...
Ráno v Leuven. Mojou izbou sa rozoznie zvučka zo seriálu Futurama, ktorá ma už rok takmer denne budí. Posadím sa na posteľ a z výšky svojho mezonetu sledujem moju izbičku. Je úžasne štýlová. Vysočízny strop, akože krb, steny vymaľované na červeno a sivo. Za 220 eur mesačne ako zadarno. (irónia)
Do vlaku vchádza partička pubertálnych Valónov. Samá-ruka-samá noha vyzerá v širočíznych rifiach mimoriadne vtipne. Pri pohľade na ich drzé ksichty si spomeniem ako blbo sa lieči pubertálne akné (fakt ťažko...). A na moju a Igiho radosť sa hlučne usádzajú priamo k nám. Jeden vyrážkatý frajeruje pred ostatnými, vytiahne mobil a na plné gule vypečie nejaký nový hit od Rammstein. S Igim sme skutočne potešení. V duchu sa upokojujem, že taká pesnička môže trvať maximálne 5 minút a už sa neviem dočkať jej konca. Konca sa dočkám, ale akoby sa ani nechumelilo po Rammsteine nasleduje ďalšia a potom ďalšia. Chvíľu s Igim rozoberáme, či nie sme príliš starí, že sa nám to zdá nevhodné. Asi sme. Po 40 minútach obšťastňovania spolucestujúcich sa vyrážkatému vybije baterka na mobile a moja radosť nemá konca. Ešte chvíľu sa partička rehoce na vtipoch prednesených tou najslangovejšou bruselskou francuzštinou, keď vchádzame do stanice Brusel Central a traja zo štyroch adoslescentov konečne vystupujú. Traja parchanti sa lúčia so štvrtým spôsobom akým by sa lúčili podobní puberťáci z Bratislavy, ale pridajú aj čosi navyše. Pusu na líce... No to ma podrž. Vyvaľu
No tak som tu. Na Erasme. Najprv som chcela byť akože tajomná a nevykecať to takto tunák na blogu. Aby všetci moji prípadní čitatelia museli akože rozmýšľať, prečože už nepíšem, že bývam na ľavom brehu Vltavy. Ale keď ja nevydržííím...
V ten deň more nostalgicky žilo, to more akoby myslelo. Deň ako stvorený na piknik na pláži. Rozprestrieť deku a z prúteného koša vybaliť desiatky úlomkov spomienok na leto. Akoby sa v ten deň písal rok 1958. Ja - pehatá Flámka a on radostne pôsobiaci Valón so slameným klobúkom na hlave... Knokke...
Nedávno som sa v jednom svojom článku venovala novej, nie príliš vydarenej stránke www. czech.cz. A tak si ju opäť po čase čítam, že reku čo je nové. A ono je nové toto... Obzvlášť dobre si prečítajte štvrtý odsek... Ak vám to stále nedocvakáva, tak ešte raz môj nie príliš lichotivý článok. Dobré, čo? No comment....
Dva takmer identické dni. Večer sa vraciam domov. Nastupujem do autobusu cez predné dvere, sadám si na prvé miesto hneď za šoféra. Je približne toľko hodín čo včera a vo walkmane mám Yvonne Sanchez ako včera. Na Divokej Šárke si ku mne prisadá chalan v kapsáčoch a vytiahne hrubý paperback v angličtine. Urobí na mňa dojem, tak ako na mňa urobil dojem včera jeho kolega v kapsáčoch s podobne hrubým paperbackom. Igi na večeru varí hubovú polievku, tak ako včera. Je rovnako dobrá. A zbieha sa na dážď... Tak ako včera. Dva takmer identické dni a takmer identická ja. Len dnes o ilúziu ľahšia. Nebudem Matka Tereza. Lebo ľuďom nepomôžem tým, že ich budem meniť. Tým, že odkoponú moju snahu, lebo sa nehodlajú meniť, tak ako som si to krásne naplánovala, predsa svetu nepomôžem...
Po tom čo sme preliezli takmer celý Retezat, sa nám zacnelo za civilizáciou. Plán návštev transyvánskych miest sa na stupnici dokonalosti pohyboval niekde medzi žiadnym a veľmi chaotickým, takže ono sa to naplánovalo akosi samo:-)) O tom, že to rozhodne nemusí byť nutne zlé, sme sa presvečili na vlastnej koži...
Je čas obeda. Cestou cez Vodičkovu ulicu sa cítim ako by som držala prsty na tepne mesta. Oproti mne kráča on, ona a ich dvanásťročný syn. On drží v ruke sprievodcu v hebrejčine a tvári sa rozpačito. Ona plače a ja akoby som bola na sekundu ňou cítim horkosladkosť sĺz stekajúcich po tvári. Nemožnosť koncentrácie na vlastný žiaľ, ktorá je neustále narúšaná pohľadmi cudzích ľudí. Nemožnosť nájst úľavu vo vlastnom plači...
Vziať len pár kamošov, kvantá instatných pochutín a žolíkové karty... Prežívať extázu pri pohľade na krásu panenských hôr a pocit víťazstva pri každom výstupe... Sledovať kamzíky, svište, stáda polodivokých koní a premýšľať nad tým ako ďaleko môže byť ten medveď, čo pri vašom kempovisku zanechal ešte teplú kôpku... To všetko a ešte omnoho viac sa dá... V Rumunsku.
Práve čítam Frankensteina. Ide mi to trochu pomaljšie, lebo Frankiemu venujem krátkych, presne 35 minút počas mojej cesty do práce, ale o to intenzívnejšie vnímam samotný text. BTW, tušili ste, že klasické horory sú nad očakávania skvelé? Tak napríklad tento citát. Krásne reflektuje to, čo si myslím o 20 hodinovom pracovnom dni.If the study to which you apply yourself has a tendency to weaken your affections, and to destroy your taste for those simple pleasures in which no alloy can possibly mix, then that study is certainly unlawful, that is to say, not befitting the human mind.
Dnes má môj Pravý, Marťanská morbídna muška, oddaný spoločník na cestách rôzneho druhu - Igi, narodeniny. Konečne ma dobehol na čísle 23 a ja sa nemusím rumenieť, keď sa nás niekto pýta, koľko máme rokov. Aspoň do mojich najbližších narodenín...
Na českom internete ma v poslednej dobe zaujali dve nové webové stránky. Prvou je oficálna stránka Českej republiky. Nájdete ju na adrese www.czech.cz - príznáčné:-).
Ako má teda človek zistiť, že ten malý tam vzadu tak vehementne hlásiaci sa a vykukujúci spoza chrba pána Božského, Rhetta či Marka Darcyho, je ON? Ten pravý...
