Je siedmeho augusta. Už niekoľko dní je otvorenéKlementinum. Sedím na lavičke na nádvorí a ľúbim to tu. Steny prastarej budovysú obrastené brečtanom. Fontána príjemne hučí a slnečné hodiny ukazujú dvanásťhodín. Slnko nádherne pripeká a ja pokútne chytám bronz. Som pekne oblečená. Toje môj súkromný odpor proti tomu, čo sa na mňa chystá. Civilizačnými návykmibojovať proti zošaleniu sa. Aby som nedopadla ako kamarátka, ktorá predštátnicami nemohla spávať a brala nejaké tabletky, ktoré spôsobovali to, že sanoc čo noc snažila otvoriť okno pre tých anjelov, čo za ním čakajú. Alebo akoďalšia, ktorá si odležala týždeň v nemocnici kvôli nervovému zrúteniu. Chlapík,čo ma volá na kávu zjavne nechápe, že tie fialové šaty nemám oblečené preto,aby som niekoho klofla. Že je v tom vyšší záujem...
Môj rituál je po pauze zapáliť lampičku vo veľkej čitárniKlementina a kým si nasadím do uší štople, začať čítať. Keď mám štople v ušiachnepočujem nič okrem mojich vlastných vnútorných zvukov. Iba to ako mi praskajúkokakolové bublinky v ústach a ako mi vŕzga šija. Kamarátka vraj počuje ako jejbúši srdce a so štoplami sa nemôže učiť. Ja svoje srdce nepočujem. To je fajn.
Ľúbim tie ksichty, čo v Klementine už takmer dva mesiacestretávam. Niektorí sú fakt hustí. Chalan sa učí to isté čo ja, ale v priebehudvoch mesiacov si urobil pauzičku iba dvakrát. A iní spolužiaci. Chalan, čo vieimitovať zvuk makaka a chváli sa, že je ako Ikea. Že včera bol v Klementine oddesiatej do desiatej. Uznanlivo hmkáme. A s kamoškou cez každú pauzuanalyzujeme esemesky od chalana, čo sa učí na finančné právo. Tak ľúbi ju činie? Neviem poradiť. V tomto som absolútne nepoužiteľná. Odchovaná na Anne zoZeleného domu a Jane Eyrovej ešte dodnes prekonávam traumu z toho, že s chlapmito nefunguje tak ako v románoch. Ťažko povedať či ľúbi.
Bufetárka v Klementine sa ma nikdy nepýta, čo si želám. Vždypredo mňa rovno postaví pollitrovú coca-colu light. Trochu ma to znepokojuje acítim sa akoby som prišla o kúsoček svojej anonymity. Pani zo šatne ľúbisekuriťáka. A on sa tvári svetácky.
Bijú zvony, keď večer o desiatej odchádzam z Klementina.Rozdeľujú zostávajúci čas na znesiteľné úseky. Podlamujú sa mi kolená. Dnes sombola dlhšie ako je otvorená Ikea. Na ušiach walkman. Podozrievam Jamiroquaia,že si zo mňa robí úplnú srandu. Na metro zvyknem nastupovať až na Námestírepubliky. Pri Prašnej bráne ma skoro zrazí auto. Napadne mi, že keby mazabilo, našli by mi v batohu úchylný počet kníh.
Večer v kúpelni zvyknem komunikovať s rybičkou na stene. Obemáme bohatý vnútorný svet. Potom si zvyknem nechať rozpustiť slzami maskaru.Aby nevideli spolubývajúci. Igi by mal neutíchajúcu potrebu mi vravieť, že tozvládnem a ostatní by sa asi dosť čudovali. Potom ešte tridsať minút pozerámzabalená v tme z okna na Palmovku.
V piatok poobede napokon vychádzam z depresívnej budovy akomagisterka. Zvláštny pocit. Tá radosť je akosi neúmerná tomu, čo som prežila. Amôj mozog to ešte nespracoval. Mám pocit, že by mi mal nad hlavou vybuchnúťohňostroj. Mali by predsa zastaviť dopravu a ľudia na uliciach by mali tancovaťako v muzikály!
Nič to. Hrdlom sipustím zlatý mok a nový život môže začať!