Nadšená, že za dobu rovnajúcu sa dobe premiestnenia sa medzi Prahou a Popradom sa presuniem na opačnú pologuľu, kde ľudia vyzerajú ináč, hovoria ináč, kde ma čaká čosi úplne nečakané.
Pri výstupe z letiskovej haly v Bangkoku, ma ovalí taká vlhkosť a horúčava, že sa mi v mžitku zahmlia okuliare a podlomia kolená. Taxík z letiska by sa nezahanbil ani pred chladničkou a ja ďakujem bohu za silné srdce, ktoré sa len nepratrne zastavilo pri tejto šialnej zmene teplôt. Pokožka sa mi lepí na smardľavý koženkový poťah.
V taxíku z letiska v Phnom Pehn sa klepem nie od zimy, ale od vzrušenia a zo zmätenia. Premýšľam či som to trochu neprehnala. Vybrať sa do rozvojovej krajiny s výtlačkom Lonely Planet a s flegmatizmom mne vlastným. Dívam sa z okna na ohorené budovy, chudobné decká, chalanov na rozheganych motorkách. Oči mi snáď čoskoro privyknú na chudobu.
Bangladéšskemu šoférovi v taxíku z JFK v New Yorku podávam papierik s adresou, kde údajne bývam. V meste je nesmierne vlhko, lepím sa na poťah, ktorý smrdí ako bezdomovec a myslím na Bangkok. Šofér taxíka krúti hlavou a vraští tvár. Vraj taká adresa v New Yorku nie je. Divné, vravím si. To totiž ešte neviem, že ten šofér je asi o 2 dni dlhšie v New Yorku ako ja, takže celé 2 dni. Napokon ma dovezie na určené miesto, ale neodporúča mi vystupovať. Vraj je to tam samý černoch a že či viem, čo by taký černoch urobil blondínke ako som ja. No neviem, reku. Ale aj tak sa dám na výstup. Tu sa ma pýta či som vydatá. Reku nie som. Šofér sa mi ponúka, že keby som ako chcela, že on by ako pokojne si ma vzal. Zdvorilo ďakujem a vystupujem.
Doma.