Knižničný ľud

Autor: Katarína Hybenová | 23.9.2007 o 23:44 | Karma článku: 12,40 | Prečítané:  3963x

Je dvanásteho júla. Hádžem batoh na gauč, vyzúvam žabky. Idem do kuchyne. Do mrazenej zeleniny napustím trištvrte litra vody. Hrniec položím na sporák. Ľúbim tento byt. Keď si sadám s učebnicou za kuchynský stôl, moja koža vonia ako jóga. Dnes sme si zakladali nohu za hlavu.

Je siedmeho augusta. Už niekoľko dní je otvorené Klementinum. Sedím na lavičke na nádvorí a ľúbim to tu. Steny prastarej budovy sú obrastené brečtanom. Fontána príjemne hučí a slnečné hodiny ukazujú dvanásť hodín. Slnko nádherne pripeká a ja pokútne chytám bronz. Som pekne oblečená. To je môj súkromný odpor proti tomu, čo sa na mňa chystá. Civilizačnými návykmi bojovať proti zošaleniu sa. Aby som nedopadla ako kamarátka, ktorá pred štátnicami nemohla spávať a brala nejaké tabletky, ktoré spôsobovali to, že sa noc čo noc snažila otvoriť okno pre tých anjelov, čo za ním čakajú. Alebo ako ďalšia, ktorá si odležala týždeň v nemocnici kvôli nervovému zrúteniu. Chlapík, čo ma volá na kávu zjavne nechápe, že tie fialové šaty nemám oblečené preto, aby som niekoho klofla. Že je v tom vyšší záujem...

Môj rituál je po pauze zapáliť lampičku vo veľkej čitárni Klementina a kým si nasadím do uší štople, začať čítať. Keď mám štople v ušiach nepočujem nič okrem mojich vlastných vnútorných zvukov. Iba to ako mi praskajú kokakolové bublinky v ústach a ako mi vŕzga šija. Kamarátka vraj počuje ako jej búši srdce a so štoplami sa nemôže učiť. Ja svoje srdce nepočujem. To je fajn.

Ľúbim tie ksichty, čo v Klementine už takmer dva mesiace stretávam. Niektorí sú fakt hustí. Chalan sa učí to isté čo ja, ale v priebehu dvoch mesiacov si urobil pauzičku iba dvakrát. A iní spolužiaci. Chalan, čo vie imitovať zvuk makaka a chváli sa, že je ako Ikea. Že včera bol v Klementine od desiatej do desiatej. Uznanlivo hmkáme. A s kamoškou cez každú pauzu analyzujeme esemesky od chalana, čo sa učí na finančné právo. Tak ľúbi ju či nie? Neviem poradiť. V tomto som absolútne nepoužiteľná. Odchovaná na Anne zo Zeleného domu a Jane Eyrovej ešte dodnes prekonávam traumu z toho, že s chlapmi to nefunguje tak ako v románoch. Ťažko povedať či ľúbi.

Bufetárka v Klementine sa ma nikdy nepýta, čo si želám. Vždy predo mňa rovno postaví pollitrovú coca-colu light. Trochu ma to znepokojuje a cítim sa akoby som prišla o kúsoček svojej anonymity. Pani zo šatne ľúbi sekuriťáka. A on sa tvári svetácky.

Bijú zvony, keď večer o desiatej odchádzam z Klementina. Rozdeľujú zostávajúci čas na znesiteľné úseky. Podlamujú sa mi kolená. Dnes som bola dlhšie ako je otvorená Ikea. Na ušiach walkman. Podozrievam Jamiroquaia, že si zo mňa robí úplnú srandu. Na metro zvyknem nastupovať až na Námestí republiky. Pri Prašnej bráne ma skoro zrazí auto. Napadne mi, že keby ma zabilo, našli by mi v batohu úchylný počet kníh.

Večer v kúpelni zvyknem komunikovať s rybičkou na stene. Obe máme bohatý vnútorný svet. Potom si zvyknem nechať rozpustiť slzami maskaru. Aby nevideli spolubývajúci. Igi by mal neutíchajúcu potrebu mi vravieť, že to zvládnem a ostatní by sa asi dosť čudovali. Potom ešte tridsať minút pozerám zabalená v tme z okna na Palmovku.

V piatok poobede napokon vychádzam z depresívnej budovy ako magisterka. Zvláštny pocit. Tá radosť je akosi neúmerná tomu, čo som prežila. A môj mozog to ešte nespracoval. Mám pocit, že by mi mal nad hlavou vybuchnúť ohňostroj. Mali by predsa zastaviť dopravu a ľudia na uliciach by mali tancovať ako v muzikály!

Nič to. Hrdlom si pustím zlatý mok a nový život môže začať!

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko riadi stranu ako autokrat, hovorí bývalý okresný predseda SNS

Bývalý okresný predseda SNS Patrik Zvonár vystúpil z SNS potom, ako ho vedenie strany odvolalo bez udania dôvodu.

KOMENTÁRE

Susedia ich nechcú. Ani vtedy, keď sú to poriadni ľudia

Odťahujú sa od nich. Stále začínajú odznova.


Už ste čítali?