A tak som pozorovala ľudí. Niektorý pasívne sedeli na sedačkách, iný nervózne chodili sem a tam. Kravaťáci vyťahovali najnovšie typy mobilov a vybavovali si svoje záležitosti. Občas som zachytila útržok z rozhovorov a pod vplyvom dusna sa pomaly ale isto dostávala do hladiny beta.
Ku prepážke, ktorá bola pri mne najbližšie sa dopotácala objemnejšia pani v rokoch. Žartovala s úradníčkou a úžastne srdečne sa smiala takým tým smiechom, ktorý akoby vychádzal z nesmiernej hĺby jej tela. Bolo príjemné ich sledovať. Navyše som si uvedomila, že úradníčka za prepážkou je skutočne milá pani. To ma vždy milo prekvapí a na pár minút skutočne verím, že svet sa blíži k lepšiemu.
Pani v rokoch sa odpotácala domov a k prepážke pristúpil na kratučko ostrihaný pehavý, možno osemnásťročný ukrajinský chlapec. Nesmelo sa veľmi lámanou češtinou pýtal úradníčky, kam má ísť a čo má robiť.
Z usmiatej ženušky sa razom stalo osie hniezdo, do ktorého akoby niekto pichol palicou. Začala na neho ziapať, že TU nie sú žiadne informácie a nech si zoberie číslo. Ukrajinec sa nadýchol, aby sa zrejme spýtal ako je to s tým číslom, ale skôr ako stihol čokoľvek povedať, znelo cez celú halu: "Čísloooo!".
Chlapec sklonil hlavu a vybral sa zisťovať ako to s tým číslom bude na vlastnú päsť.Po chvíli som ho videla nervózne postávať so stopädesiatkou v ruke.
V zápätí na tabuli blikla 126 a ja som v priebehu pár minút vybavila, čo som chcela.
Cestou domov som nemohla prestať myslieť na toho vyplašeného Ukrajinca. Nevedel ako fungujú čísla. To asi preto, že na Ukrajine fungujú na úradoch jedine úplatky, žiaden poradovník. Nebol zrejme ani príliš vzdelaný. To asi preto, že bez tučného konta na Ukrajine slušnú školu nevyštudujete. A vlastne aj keď idete do čistiarne mali by ste si pripraviť zopár bankoviek, aby ten kabát bol hotový ešte túto sezónu. Predstavovala som si, že možno pracuje na nejakej stavbe. 15 000 korún pre neho musí byť strašný mailand. Stavila by som sa, že minimálne polovicu posiela domov rodine.
Pred dvoma rokmi som sa vo Francúzsku zoznámila s Antonom z Kyjeva. Nebol ako tento z úradu. Ukazoval nám fotky rodičov. Mamička vyzerla ako Bardotka, načesaná v nevkusnom kožuchu. Otec mal v tvári prísny pohľad a jeho ramená vyzerali ukrutne široko v čiernom obleku. Po prázdninách nastupoval na súkromnú výšku študovať menežment.
Mladý Ukrajinec prišiel do Prahy z jediného dôvodu. Za lepším životom. Možno mu to mať za zlé? Aby si mohol kúpiť v pohode jedlo, šatstvo a zaplatiť si ubytovanie. Xenofóbia nielen tej úradníčky ma strašne zaráža. Veď stačí vycestovať do najbližšej západoeurópskej krajiny a človek tam stretne mraky Slovákov a Čechov ako robia na stavbách, drhnú riady a starajú sa o decká. Rovnako ako Ukrajinci v Prahe sa cítime my tam. Tamojší ľudia počujú našu reč a len hmlisto tušia akúsi východnú Európu a tých zlých emigrantov, ktorí robia zle... Čo vlastne robia zle? Ten pocit tne do živého a človeka to silno zamrzí.
O pár rokov asi aj my môžme očakávať nárast prisťahovalcov, gastarbeiterov a iných cudzincov. Ak ich už ani my v postkomunistických krajinách nedokážeme pochopiť, tak potom tomu prestávam rozumieť.
Ukrajinský chlapec
Bol čas obeda a ja som sedela na studenom schodíku za umelou palmou v kvetináči. V ruke som držala spotené číslo 126 a občas lenivo mrkla na svetelnú tabuľu, ktorá práve ukazovala tridsaťdeviatku. Keďže som si nevzala ani knižku ani walkmana, vyzeralo to na ukrutne nudnú hodinu čakania na úrade.