Parchanti
Do vlaku vchádza partička pubertálnych Valónov. Samá-ruka-samá noha vyzerá v širočíznych rifiach mimoriadne vtipne. Pri pohľade na ich drzé ksichty si spomeniem ako blbo sa lieči pubertálne akné (fakt ťažko...). A na moju a Igiho radosť sa hlučne usádzajú priamo k nám. Jeden vyrážkatý frajeruje pred ostatnými, vytiahne mobil a na plné gule vypečie nejaký nový hit od Rammstein. S Igim sme skutočne potešení. V duchu sa upokojujem, že taká pesnička môže trvať maximálne 5 minút a už sa neviem dočkať jej konca. Konca sa dočkám, ale akoby sa ani nechumelilo po Rammsteine nasleduje ďalšia a potom ďalšia. Chvíľu s Igim rozoberáme, či nie sme príliš starí, že sa nám to zdá nevhodné. Asi sme. Po 40 minútach obšťastňovania spolucestujúcich sa vyrážkatému vybije baterka na mobile a moja radosť nemá konca. Ešte chvíľu sa partička rehoce na vtipoch prednesených tou najslangovejšou bruselskou francuzštinou, keď vchádzame do stanice Brusel Central a traja zo štyroch adoslescentov konečne vystupujú. Traja parchanti sa lúčia so štvrtým spôsobom akým by sa lúčili podobní puberťáci z Bratislavy, ale pridajú aj čosi navyše. Pusu na líce... No to ma podrž. Vyvaľu