Šla som ulicami. Len ja s nenalíčenou tvárou a slúchadlami na ušiach počúvajúc hudbu, ktorá by ma v iný deň bola zadusila svojou horkosladkosťou. Hudba len pre dnešný večer.
Takmer prázdne mesto ma nevnímalo. Bola som si absolútne vedomá svojej malosti a bezvýznamnosti, keď som križovala ulice, ktorými som toľkokrát šla. Mesto zažilo toľko lúčení, návratov, sklamaní, radosti, že to moje dnešné prispelo len zanedbateľným kúskom do emocionálneho koktejla, ktorý sa ako gumová loptička odrážal od vysokých tehlových domov bez toho, aby v nich zanechal čo i len malinkú stopu toho, že tam niekedy bol.
No ja som mala chuť ten koktejl vypiť až do poslednej žieravej kvapky a nechať sa opiť pocitom absolútnej zanedbateľnosti v očiach historického univerzitného mesta. Bolo mi tak ľahko...
Bolo to ako zastaviť sa. Schúliť sa do kresla, na chvíľu zapnúť absolútne ticho a prítmie a na jazyku nechať si rozpustiť pralinku. Bolo to ako vír zábavy. Bolo to ako stiahnutý žalúdok na prvej skúške, bolo to ako stretnutie pri fontáne. Bolo to ako deja-vu v zastrčnej uličke pri stánku s bižutériou. Len na malú chvíľku pocítiť úľavu a životodárnu únavu z plaču, keď stláčam tlačidlo stop na skype. Bolo to ako oči erazmákov rozmanitej národnosti a pritom akoby jedny. Oči, ktoré nechcene prezrádzali to, prečo vlastne prišli. Kvôli čomu vyplnili tony tlačív, kvôli čomu nechali doma priateľov, rodičov, lásky... Nájsť zmysel života. Zastaviť sa. Vystrihnúť zo života po tajme obdobie, ktoré malo dať odpovede na všetky otázky. Odpovede, po ktorých doma nebol čas sa pýtať.
Keď ako pásmo filmu pretočené odpredu dozadu a odzadu dopredu púšťam si zbesilý a pokojný film erasmu, zisťujem, že odpovede tam nie sú. Sú odpovede? Niekedy stačí sformulovať otázku. Stačí. No dnes som doma. Erasmus ako by sa ani nestal. Zostal len koktejl pocitov neidentifikovateľnej farby a chute. Som iná? Je vôbec možné, aby sa človek zmenil?